To, že Švajčiari už dávno nie sú homogénny národ upnutých úradníkov, je jasné už pri pohľade na ich jedenástku na aktuálnych futbalových MS. Konieckoncov, platí to aj v kontexte metalovej muziky: či už preferujete CELTIC FROST, SAMAEL alebo KNUT.

Alebo ZEAL & ARDOR, čítankový produkt dnešnej doby: one band, či regulárna kapela? Američania či Švajčiar(i)? Paródia či sociálna kritika? Jednorazová srandička alebo životaschopný projekt?

Pred rokom by som nevedel odpovedať ani na jednu z týchto otázok, no dnes je viac menej jasná odpoveď aspoň na posledné dve.

Rozhovory s Manuelom Gagneux stoja za prečítanie: na jednej strane priznáva triviálne začiatky ZEAL & ARDOR na virtuálnej pôde internetového diskusného smetiska 4chan: „Chcel som potrénovať svoje skladateľské schopnosti, tak som sa na fóre pýtal, aké dva žánre mám skúsiť spojiť.“ Po pár iteráciách ktosi navrhol čierny metal a čierne spirituály. Teda vlastne vraj „black metal a negerskú muziku“.

Na strane druhej sa ponára ZEAL & ARDOR – chcene alebo nechcene – o dosť hlbšie: či už v kontexte umeleckého konceptu (ako by to vyzeralo – či skôr znelo – keby si afro-americkí otroci vybrali miesto Ježiša Satana?), politického (v dobe trumpovskej a Black Lives Matter), úzkostlivo politicky korektného (jedná sa o „kultúrnu apropriáciu“ či nie?) alebo, v neposlednom rade hudobného (sú ľudia, ktorí si na koncerte ZEAL & ARDOR nechali vypáliť logo projektu do kože blázni, novodobí otroci alebo...?)

Polovica fascinácie ZEAL & ARDOR potom vyplýva priamo z toho, s akou eleganciou Manuel Gagneux zvláda korčuľovať medzi týmito otázkami (či už si ich kladie The Guardian alebo Decibel), a ako vyrovnane pôsobí v dobe, keď je jediným zaručeným ťahákom kontroverznosť a verbálna agresia.

Tá druhá polovica je stopercentne o hudbe.

Prvé dojmy po vypočutí debutového EP „Devil Is Fine“ opadli rýchlo; akýsi „proof of concept“, dôkaz, že by to mohlo fungovať, Gagneux zmajstroval. Zároveň sa zdalo byť jasné, že plochu albumu mix černošských tradicionálov (žiadne sample, všetko live!) neutiahnu.

O to väčším prekvapením je „Stranger Fruit“. Názov odkazuje na pieseň Billy Holiday o rasizme a lynči Afroameričanov, to „zvláštne ovocie“ sú obesenci na stromoch. „Dnes už zvyknú ležať na zemi v kaluži krvi,“ dodáva Gagneux a doťahuje paralelu.

Dramaturgia novej dosky najlepšie ilustruje pokrok, ktorý ZEAL & ARDOR dosiahli za ostatné dva roky. Po pomalom rozjazde (klipová a singlová „Gravedigger’s Chant“ je pomyselným vrcholom onoho tradičného komponentu tvorby ZEAL & ARDOR) sa zatemňuje a nasleduje sedem skladieb, ktoré do dokonalej zmesi namixovali všetko, čo som sa v predošlých pár odstavcoch snažil vykresliť.

„Servants“ je ešte len zaťažkaným, doom metalom šmrcnutým odrazom, hypnotický začiatok „Don’t You Dare“ je dvíhajúcim sa vetrom pred búrkovou smršťou („opováž sa odvrátiť tvár, chlapče/ opováž sa teraz odvrátiť tvár“, hrozí Gagneux). Nasledujúca „Fire Of Motion“ je už metal od podlahy a, po krátkom zvoľnení v „The Hermit“, predohrou k vrcholu „Row Row“, do ktorého Gagneux vrhol všetko zúfalstvo, zlosť i nádej otrokov z dávnej minulosti no i tých, ktorí sa zo svojich pomyselných súkromných okov snažia vymaniť dnes. Po poctivej zak-zak-zak-zak-zak-zak hobľovačke v „The Waste“ je čas na oddych a pozvoľný, sedemskladbový fade-out.

Sedemnásť skladieb s priemernou stopážou pod tri minúty nie je triviálny počin; zvlášť, keď každá má svoju jasne definovanú štruktúru, dynamiku a nezriedka až popovú chytľavosť. Konieckoncov druhý Manuelov projekt je popík BIRDMASK. V tomto ohľade je ZEAL & ARDOR, globálny produkt internetového naťahovania sa a technológií, umožňujúcich toto všetko zložiť, nahrať a vydať jedinému človeku sympaticky staromilský: veď koho dnes zaujímajú albumy? A kto si dnes pamätá, že black metal býval o kontroverzii a (nezriedka intelektuálskej) provokácii?

A akoby toho nebolo dosť, Manuel Gagneux okrem pilnej práce skompletoval živú kapelu. Choďte si najdôležitejšiu blackmetalovú dosku tejto dekády vychutnať naživo do Trenčína na Pohodu.